image WILLIAM ROPP

  (FR)

 

  ROZCESTNÍK

  GUIDEPOST

 

 


   

  STREDOEURÓPSKY

  DOM FOTOGRAFIE




Termín výstavy  2. novembra - 16. decembra 2012 

Otvorené  denne /  11.00 – 18.00

Lístky /  3,00 € platí na všetky výstavy v SEDF 

Organizátor Stredoeurópsky dom fotografie 

Kontakt  Prepoštská 4,  Bratislava, +421 5441 8214,  www.sedf.sk

 

Vernisáž  1. 11. 2012 / 18:00

 

Keď sa po troch desaťročiach práce s čiernou a bielou vrátil Willam Ropp k farbe, zobral na seba riziko straty svojej cesty, riziko, že nájde sám seba vo svete príliš krutom a príliš reálnom pre jeho snové vízie – a že sa mu nepodarí nadviazať kontakt so svojím publikom... Kombinácia čiernej abielej bola výstižným prostriedkom na zobrazenie tajuplných bytostí, nachádzajúcich sa na pomedzí svetla a tmy, na pomedzí úsvitu či súmraku. Vyjadrovala odstup od prírodného sveta,ichmimoriadnuuniverzálnosť,ichnehmotnúvečnosť. Niekedy slúžila na zakrytie ich ohavností, zjemnenie ich teatrálnosti, dopĺňala ich tajomnosť, ich znepokojujúca cudzosť. Existovalo riziko, že farba vrhne priveľa svetla na jeho skvostne strážené tajomstvá, tak opatrne zverejňované. Že sa rozletia dvere do priepasti, že výjav, ktorý zahliadneme, nás oslepí. Ale nebolo sa treba báť.

Roppova nová zbierka je oslobodená od realizmu či banality. Tváre nemajú nič spoločné s portrétmi, aj keď je platí, že väčšinou sú statické, niekedy dokonca fotené spredu a zblízka na neutrálnom, jednofarebnom pozadí (brečtan, trávnik, stena) s minimalistickým usporiadaním scény, ktoré by mohlo (iba v tomtoohľade) vyvolať dojem fotky z automatu, čo je najinformatívnejšia a najrealistickejšia forma portrétovania. Je tiež pravda, že tieto presné, svetelné podobizne, zobrazené v krémových poltónoch a zahalené v tmavých tkaninách, ešte väčšmi pripomínajú maľby a celú históriu výtvarného portrétu. Celú históriu, pretože tieto práce obsahujú a niekedy úchvatným spôsobom kombinujú kódy mnohých rôznych období, štýlov a slávnych maliarov. Niektoré tváre zrkadlia pokojnú krásu a neoklasicistickú jednoduchosť v štýle Ingresa, zatiaľ čo iné zachytávajú panenskú jemnosť Botticelliho Venuše, niektoré zobrazujú tajomnú nevinnosť a čistotu Vermeerovho obrazu Dievča s perlou, iné jemnú vznešenosť Leonardovej Mony Lisy či Dámy s hranostajom...

Ale rovnako ako nový rukopis na starom pergamene, znevažujúca nádhera ako trblietanie v tráve padá na ešte stále viditeľné stopy tejto posvätnej veľkoleposti. Tak ako Leonardovi svätci nepotrebujú svätožiaru, pretože vyžarujú svoje vlastné svetlo, aj tváre Williama Roppa žiaria nadprirodzenou žiarou. A rovnako ako v byzantských ikonách vystupujú z pozadia, ktorému, hoci nie je pozlátené, chýba akákoľvek hĺbka, perspektíva a priestorová realita. Sú zakorenené v priestore viac symbolickom ako racionálnom, skôr naznačenom než zobrazenom, čerpajú svoju takmer ideálnu neľudskosť z posvätných postáv maniera greca. Niektoré z obzvlášť štylizovaných a archetypálnych postáv pripomínajú legendárne bytosti, ako sú elfovia a lesné nymfy, alebo hrdinovia a hrdinky rozprávok: Janko Hraško, Janko a Marienka, Šípková Ruženka v dielach pre-rafaelitov, Popoluška, ruža medzi tŕním... metafory detstva opísané in figura, také neosobné ako ich biblické náprotivky: manieristickí Adam a Eva, štíhli a zmyselní ako čierna Madonna, či Kristus namaľovaný Cranachom,...

 

Ich navonok alebo dovnútra obrátený pohľad nevyjadruje nič z ľudských pocitov alebo emócií. Jediným oknom týchto prekluzívnych obrázkov je úbežník, ktorý konštruuje a absorbuje ich význam. Znamená tento bod otvorenie sa nekonečnému bohatstvu vnútra, mysle, fantázie, duše? Naznačuje introspektívu, snívanie, iniciačnú cestu, mystickú skúsenosť, vytrženie, extázu, zjavenie? Táto otázka prestupuje Roppove dielo a tvorí základný stavebný kameň jeho práce, stáva sa inšpiráciou fotografa „vizionára". Preto upriamuje svoju pozornosť na deti a opakovane používa náboženskú, mýtickú a z legiend vychádzajúcu ikonografiu, ktorá sa stáva zámienkou pre alegorickú reprezentáciu týchto skúseností. V Roppových skorších prácach sa dal takýto výklad vytušiť – ale len vytušiť – z tajomnej, nadpozemskej atmosféry jeho obrazov, ktorá čiastočne pramenila v používaní čiernej a bielej, alebo v takmer expresionistickom či surrealistickom usporiadaní scény, či v určitom „sfumato", vytvorenom originálnou technikou osvetlenia, ktorá bola dlho umelcovou poznávacou značkou.

 

Do určitej miery je to obrazová estetika nových farebných fotografií, ktorá objasňuje a posilňuje odkaz na kresťanské a z legiend vychádzajúce metafory (vytvorené alebo používané maliarstvom), čo do určitej miery taktiež prispieva k tomuto výkladu. Do určitej miery... používaním oslabených, dokonca až neprirodzených farieb prikladá väčší význam realite a téme. A prvýkrát sa zdá, že v niektorých Roppových fotografiách akoby modely pod maskou dýchali, a dokonca sme schopní zahliadnuť ľudí za rolou, ktorú im autor prisúdil. Ich krása, či už živočíšna alebo duchovná, je zároveň aj svetská. A ako sa na nich pozeráme, môžeme sa pýtať, či sme svedkami premeny alebo inkarnácie... tie prázdne oči nechávajú telu toľko priestoru.